Základy kresťanského života

Pokánie

V dnešnej prvej časti nášho zaoberania sa Písmom budeme študovať a pozrieme sa bližšie na význam slova, ktoré v celom kresťanskom živote má hlboký význam a zmysel. Tým slovom je pokánie

Každý človek, ktorý sa kedy narodil je vo svojom prirodzenom, neznovuzrodenom, hriešnom stave obrátený chrbtom k Bohu, svojmu Otcovi a k nebu, svojmu domovu. Aby sme jasne pochopili význam „pokánia“ musíme si pomôcť gréckym slovom „metanoein“. Jeho význam je stále taký istý „zmeniť zmýšľanie“. Základným významom „pokánia“ teda nie je emócia, ale rozhodnutie. Je veľmi dôležité mať v tejto veci jasno, pretože mnohí ľudia spájajú pokánie v prvom rade s emóciou, s prelievaním sĺz a podobne. Je však možné, aby človek cítil silné pohnutie, prelieval množstvo sĺz a pritom neučinil pokánie v pravom biblickom zmysle. Iní zasa pokánie spájajú s prevádzaním zvláštnych náboženských obradov a úkonov pri takzvanom „činení pokánia“. Pravé pokánie je jediné to pravé: pevné vnútorné rozhodnutie, zmena zmýšľania.

Ako príklad sa pozrieme na príbeh o Márnotratnom synovi uvedeného v Lukášovom evanjeliu (Lk 15:11-32). Tento príbeh nám dokonale ukazuje obraz pravého pokánia a pochopíme tým význam gréckeho slova „metanoein“. Ježiš nám opisuje príbeh syna, ktorý najprv zlým rozhodnutím takmer všetko stratil, ale potom jeho následné zmýšľanie a vykonaný skutok spôsobili, že prijal všetko dobré čo otec pre neho mal.

V príbehu čítame ako sa márnotratný syn obrátil chrbtom k otcovi a k domovu a odišiel do ďalekej zeme, kde premrhal v rozhadzovaní a v hriechu všetko čo mal. Nakoniec prišiel k sebe (uvedomil sa), keď hladný a opustený sedel medzi prasaťami a túžil si pomyjami naplniť brucho. Vo verši 18 čítame, že tento syn urobil rozhodnutie. Povedal si: „Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi“ a ďalej v 20. verši čítame, že okamžite svoje rozhodnutie vykonal: „I vstal a šiel“. Tu vidíme zmysel toho pravého pokánia: najprv vnútorné rozhodnutie a potom vonkajší skutok uskutočnený rozhodnutím – skutok obrátenia sa naspäť k otcovi a k domovu.

Zhrnutie tohto príbehu je nasledovné:

Vstúpil do seba – zhodnotil svoj život, uznal, že to ide s ním dolu kopcom a nevie si sám pomôcť. Priznal, že sa choval nerozumne.

Prichádza k otcovi – to, že si niekto povzdychne, že jeho život je zbabraný, ešte samo o sebe nič nevyrieši. Treba ísť s týmto životom k Bohu.

Zhrešil som – márnotratný syn priznáva vinu, nevyhovára sa, že mal smolu, ani nevraví, že by druhý raz dopadol lepšie. Pokánie je to, že priznáme vinu a nehľadáme výhovorky.

Tak ako tento márnotratný syn, aj my potrebujeme urobiť rozhodnutie vo svojom živote a obrátiť sa tvárou k Bohu.

Musíme sa zastaviť, musíme zmeniť zmýšľanie a zmeniť svoj smer: obrátiť sa. Otočiť sa čelom vzad, chrbtom k tieňom a tvárou k svetlu. Tento prvý podstatný čin je v Písme pomenovaný pokánie. To je prvý pohyb, ktorý musí hriešnik urobiť, keď chce byť zmierený s Bohom.

Celý text Nového zákona je absolútne jednoznačný v tomto bode: pravú vieru vždy musí predchádzať pravé pokánie, bez úprimného pokánia nemôže nikdy byť pravá viera.

Volanie k pokániu začína už v samom úvode Nového zákona službou Jána Krstiteľa.

Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! – tak vystúpil Ján Krstiteľ na púšti a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov.  (Mk 1:3-4).

Vo svojom kázaní a vo svojej službe Ján Krstiteľ kládol dôraz na dve hlavné požiadavky: pokánie a verejné vyznanie hriechov. Tí, ktorí boli ochotní splniť tieto podmienky, potom Ján pokrstil v rieke Jordán na verejné svedectvo, že učinili pokánie zo svojich minulých hriechov a že sa rozhodli žiť lepší život s Bohom.

Prvý príkaz, ktorý zaznel z Ježišových úst nebol „verte“ ale „čiňte pokánie“.

Keď sa prenesieme do doby prvých apoštolov a nasledovníkov Krista, tak v jednom okamihu vidíme ešte neobrátený zástup, ktorý sa pýta apoštolov: „Čo máme robiť, mužovia bratia?“ Na túto otázku prišla bezprostredná a určitá odpoveď.

Peter im odpovedal: “Obráťte sa! (Kajajte sa!) A nech sa každý z vás dá pokrstiť v meno Ježiša Krista na odpustenie hriechov. A prijmite dar Ducha Svätého“ (Sk 2:38). Aj tu najprv ide o pokánie a až potom o krst a odpustenie hriechov.

Pokánie je bez výnimky prvou odpoveďou na evanjelium, ktorú Boh od človeka vyžaduje. Nič iného ho nemôže predchádzať a nič iné nevie zaujať jeho miesto. Pred pravou vierou musí vždy predchádzať pravé pokánie. Viera bez takého pokánia nemôže byť ničím iným než prázdnym vyznaním. To je hlavný dôvod, prečo skúsenosť mnohých kresťanov je tak nestála a nespoľahlivá. Pokúšajú sa budovať svoju vieru bez prvej najdôležitejšej časti Ježišovho príkazu. Vyznávajú vieru ale nikdy neurobili pravé pokánie. Výsledkom toho je, že viera, ktorú vyznávajú im nezíska ani Božiu priazeň ani rešpekt sveta. Na mnohých miestach sa dnes káže neúplné evanjelium, ktoré hlása „Len ver.“ To ale nie je Kristovo posolstvo. Kristus a jeho apoštoli kázali „ čiň pokánie a ver“. Každý kazateľ alebo človek, ktorý vynecháva volanie k pravému pokániu zvádza ľudí a ukazuje Boha nesprávne. V Skutkoch 17:30 nám apoštol Pavol jasne hovorí, že je to Boh sám, ktorý hovorí… Boh skončil s časom nevedomosti a teraz ľuďom hlása, aby všetci a všade robili pokánie.  

Všeobecné Božie nariadenie pre celú ľudskú rasu je: Všetci ľudia všade musia činiť pokánie.

O biblickom pokání musíme ešte nakoniec zdôrazniť jednu dôležitú skutočnosť. Pokánie je niečo, čo začína u Boha nie u človeka. Nevzniká vôľou človeka, ale v slobodnej a zvrchovanej Božej milosti. Mimo pôsobenia Božej milosti a vanutiu Svätého Ducha je človek samostatný neschopný sám pokánia. Pokiaľ Boh prvý nepritiahne človeka k sebe, človek zo svojej vlastnej vôle sa bez Božej pomoci nemôže sám obrátiť k Bohu a byť spasený. Človek sa nemôže obrátiť k Bohu, pokiaľ Boh sám najprv človekom nepohne a nepritiahne k sebe. Prvá iniciatíva je vždy u Boha.

V novom zákone Kristus sám vyjadril túto pravdu. „Nikto nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. (Jn 6:44).

Prvý posun hriešnika k Bohu začína tým, že Boh skrze Svätého Ducha tiahne človeka k pokániu. Vtedy príde na rad najväčšie rozhodovanie v živote každého človeka. Keď sa nechá pritiahnuť privedie ho to k spasiteľnej viere a k večnému životu, keď sa vzoprie alebo odmietne, bude ponechaný, aby pokračoval vo svojej ceste k hrobu a k nekonečnej temnote, večnosti bez Boha. Písmo ukazuje, že je možné, aby človek za dobu tohto života minul „čas pokánia“ a aby sa dostal na miesto, kde ho Duch Boží chce priviesť. Tu samozrejme je potrebné povedať, že záleží len na nás či prijmeme alebo odmietneme hlas a pôsobenie Boha, keď nás naliehavo volá k pokániu.

A je na mieste zakončiť toto krátke zamyslenie o pokání Ježišovými slovami a Jeho varovaním:

„Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. (Lk 13:3).

Kristus tu hovoril o ľuďoch, ktorí zomreli pri predvádzaní náboženského obradu. Títo ľudia boli pri vykonávaní svojich obetí v Chráme na príkaz rímskeho miestodržiteľa popravení, a ich krv bola zmiešaná na chrámovej podlahe s krvou ich obetí, keď obetovali zvieratá. Kristus nám tu hovorí, že títo ľudia zahynuli. To znamená, že ani ich náboženský obrad obetovania v Chráme nemohol zachrániť ich dušu a srdce, pretože nebol postavený na pravom pokání. To isté platí o náboženských obradoch, úkonoch a formalitách u mnoho dnešných kresťanov. Žiadna z týchto náboženských činností nemôže nahradiť pravé pokánie. Pravé pokánie je vnútorná zmena srdca a postoja voči Bohu, ktorá vracia hriešnika do zmierenia a pokoja s Bohom. A tento pokoj potrebujeme v dnešnom uponáhľanom čase. 

Preto rozhodni sa pre Krista, poď bližšie k Nemu a urob to rozhodnutie, ktoré ti zmení život. Toto rozhodnutie nikdy neoľutuješ, rozhodnutie pre Krista prináša radosť a pokoj do tvojho života.

MODLITBA

Drahý Nebeský Otec, v mene Pána Ježiša Krista Ti ďakujem za to, že si poslal svojho Syna Ježiša Krista, ktorý vyniesol moje hriechy na kríž, zomrel za mňa a vstal z mŕtvych. Proti Tebe som zhrešil a priznávam si to pred Tebou. Túžim tieto hriechy opustiť a chcem žiť ten život, ktorý si pre mňa nachystal Ty sám. Odpusť mi Otče moje hriechy a umy na krvou Ježiša Krista, aby som mohol byť úplne čistý a nevinný. Uvaľujem teraz na Teba ťarchu mojich hriechov a ďakujem, že toto bremeno už nikdy nemusím nosiť. Prijímam odpustenie hriechov a ďakujem, že odteraz môžem žiť v slobode Ježiša Krista. Amen.

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.